Milá Lucia, to si na tom ešte pomerne dobre, keď máš iba takéto "klasické" príznaky, s ktorými sa to väčšinou začína. Aj u mňa to tak bolo pred 11 rokmi, ale potom sa začali pridávať také neortodoxné "symptómy", že dodnes pochybujem, či to vôbec skutočne je OCD, hoci ju mám oficiálne zapísanú v "papieroch". Trochu ti aj závidím jednofarebnosť príznakov, fakt u väčšiny ľudí ostane asi pri tom. Moja skúsenosť je taká, že v prvých rokoch bola väčšia intenzita obsesií a postupne ju nahradila kvantita. Nielen také racionálne významné veci ako zamykanie, ale aj absolútne všetky vkonávyné fyzické činnosti vrátane tých najbanálnejších, potom neskôr aj idiosynkratická abnormálna precitlivenosť na vonkajšie podnety, hlavne zvukové, nutkavé verbalizovanie kompulzívnych formuliek, nutkavé spätné sledovanie vlastných myšlienkových reťazcov a podobné nenormálnosti. K tomu ešte aj všelijaké pridružené diagnózy, okrem iného aj schizofrénie a depresie, dodnes neviem, čo si mám o tom všetkom myslieť. Nechcem ťa odrádzať od návštevy psychiatra, ale u nás akoby psychiater niečo diagnostikoval v podstate takmer každému, kto za ním príde, len aby mal pacient radosť :) A ešte ku kognitívno-behaviorálnej terapii. Neviem o tom, že by sa jej niekto na Slovenku systematicky venoval v súvislosti s OCD. Ale možno sa mýlim. Každopádne sa o nej dá dozvedieť dosť na internete, ale aj sila vlastnej vôle a intuitívny prístup spravia veľa. Mimochodom moja osobná skúsenosť je taká, že hoci zariadenia na liečbu neuróz by mali byť plné ľudí s OCD, nie sú tam takmer žiadni, čo je v priamom rozpore s tvrdením, že OCD je druhá najčastejšia psych. porucha po depresii. Jednoznačne je tam viacej ľudí s panickou poruchou a fóbiami. Alebo čo je tiež pravdepodobné, obsedantno-kompulzívna porucha nemá u nás ešte takú "publicitu", a tak ľudia dlhé roky trpia zvyknutí na svoje šialené myšlienky, nevediac, že sa jedná o chorobu (môj prípad). Ale aby som sa dostal k pointe: mne pomohli do značnej miery lieky - konkrétne Anafranil (clomipramin).